V myšlienkach mám pokoj. Nieje to až také ťažké, ako by sa zdalo. Nejde to inak. Pochmúrne, čierne olovené veko na rakve mysle zaklaplo a oddelilo ma od radosti okolitého sveta už pred štyrmi dňami. Cítim sa presne tak, ako vzduch v zabudnutej truhle na povale starého domu. Nepríjemne. Moc osamelo. Pomaly kráčam. Od konca ma delí už len tridsať krátkych krokov. Len prejsť veľkou bielou miestnosťou.. Sám si zaväzujem oči, sám si dávam rozhrešenie. Niesom nepokojný ani vtedy, keď začnem ukrajovať z poslednej cesty. Všetko ide tak ľahko. Už som celkom blízko, líham si na pričňu, svaly sa mi uvoľňujú a ja ešte chvíľku premýšľam. Tento krát už nie o živote. Skontrolujem môj dopravný prostriedok, ktorý ma šmahom prenesie do oázy pokoja, kde už nič nieje. Stačí len zatiahnuť páčku a veľký nôž sa potichu, ako pierko, zasekne do môjho bytia. Bez fanfár a emócií, vyrieši problémy, zahojí dušu a nepovie to nikomu. Vraj, smrť chodí pre ľudí v čiernom a s kosou. Blbosť... Usmejem sa, pravá ruka strháva pásku z očí. Chcem to vidieť a preto maska padá na zem. Prvá, druhá, tretia..

Načiahnem sa a moja ruka zastane v polovici. Prvý krát troška zaváham. Ruku stiahnem a nechám voľne pozdĺž tela. Rozmýšľam. Nieje to jednoduché. Znova pokus, tentokrát úspešný. Už len potiahnuť a neexistujú gordické uzle, už bude len... nie, musím. Potiahnem. Nôž sa s rachotom oddelí od počiatku a vybehne zo štartu. Moja bežecká dráha, štart - cieľ, súťaž jedného muža sa začala. Svet sa zastavil, v Greenwichi majú prestávku, Albert mal pravdu... Nôž stojí a ja prežívam život znova. Od kolísky až po hrob. Vidím to jasne, stojím nahý pred pekelnou bránou a po dlhej dobe mám chuť žiť. Žiť. Žiť? Nôž sa pohol. Znova mi napadne si to všetko pekne zhodnotiť. Na misku váh si kladiem všetko, stojím nahý. Svoje kamenné zákony života. Plusy a mínusy, skladám rovnicu života. Môjho života, s množstvom premenných, no len o jednej neznámej a tou je čas. Keď ukladám mínusy, nôž stojí. Akonáhle položím prvý plus, pohne sa. "Chce ma..", prejde mi mysľou.

Čo je to za blbosť? Zrazu ma to premkne silnejšie ako kedykoľvek predtým. Nôž letí, ale to mne už praštia brušné svaly od najrýchlejšieho vstávania, aké som kedy spravil... S úsmevom, len tak pre seba si poviem: "Bolo to rýchle. Akoby ti išlo o život..." Úsmev preťal nôž, ktorý sa práve zasekol do dosky a s rachotom spočinul v cieli. Všetko zastalo, dnes prehral. Ja žijem. Žijem. Otočím sa a zrevem to na celu miestnosť. "Žijem! Ja žijem!" Za mnou sú dvere do sveta, otočím sa a zmiznem v dave aj s tou jednou neznámou... A tou neznámou je čas.



EPILÓG:
...SMRŤ. Slovo tak definitívne, krátke a temné. SMRŤ. Bodka za pozemským životom. SMRŤ... Je na každom kroku, je blízko, je dokonca bližšie ako vlastná koža. Je všade, a aj napriek tomu ju nikto živí nevidel. Medzi životom a neživotom ale existuje istá hranica. Hranica tak tenká, ako čepeľ žiletky. Ak chceš skutočne poznať smrť, musíš sa všetkého vzdať a nasledovať svojich predkov, bezhlavo, bez myšlienky na návrat. Už nič nebude také, aké doposiaľ. Len ak si toto uvedomíš, môžeš ju ísť hľadať a neskôr aj skutočne nájsť. Pod tlakom udalostí rozmýšľaš a jednáš, aby si predĺžil to dané na úkor neznámeho. Vzdaj sa toho. Smrť má na svete mnoho príčin, mnoho foriem v akých prichádza, ale len jeden dôsledok. Je len na tebe, ako sa pripravíš a ako sa budeš chovať, keď ti raz zaklope na dvere....


[napísané 10. júla 2005 o 8:50 pri príležitosti zobudenia sa do nedeľného dňa s neistým koncom]